Lily pevne dúfala, že sa cez tú najprudšiu búrku vo svojom živote už dostala, keď priviedla na svet svoje rozkošné dvojičky. Nepríjemné pocity, ktoré vnímala len ako následok tehotenstva, predsa len pretrvávali a nepoľavovali, čo ju čím ďalej, tým viac trápilo.

V treťom týždni svojej vytúženej úlohy matky Lily zistila, že jej telo dosahuje svoje hranice. Pre toto fyzické zaťaženie sa opäť ocitla v nemocnici, ktorú s radosťou opúšťala len pred niekoľkými týždňami. Tentoraz však radosť z návštevy vystriedal strach. Na jej ceste k uzdraveniu sa zrazu objavila prekážka: ďalšie ultrazvukové vyšetrenie.

Lekári nedbali na jej citové rozpoloženie, hneď začali s vyšetrovaním, kým sa Lily hrdlo zvieralo úzkosťou. Srdce jej od strachu šlo vyskočiť. Jej utrpenie ešte znásobovala skutočnosť, že jej dvojičky boli doma bez matky. Všetka starostlivosť o novorodencov zostala na jej manželovi. Bol pripravený starať sa o novorodené dvojičky sám?Táto situácia bola ďaleko od toho, čo si predstavovali. Ich sny o tom, ako budú spoločne opatrovať a starať sa o svoje deti v týchto počiatočných fázach rodičovstva, sa teraz zdali nenaplniteľné. Ocitli sa v neočakávanej a ťažko pochopiteľnej situácii. Čo sa to vlastne dialo?

V chladnej, sterilizovanej miestnosti bolo tiché bzučanie ultrazvukového prístroja v ťaživom tichu až desivo hlasné. Keď lekári prechádzali ultrazvukovou sondou po Lilynom ešte stále citlivom bruchu, vytreštili oči od údivu a tvár sa im zmraštila. Neverili vlastným očiam, keď videli obraz na čiernobielej obrazovke. „Čo to preboha zazreli, že ich to tak znepokojilo?!“

Lekár, predtým s profesionálnym prístupom, teraz s ľútosťou zašepkal: „Je mi... je mi to ľúto.“ Hlas sa mu chvel, kým sa snažil ukryť pred ňou krutú pravdu. Pravdu, ktorá sa skrývala za nevinnými ozvenami ultrazvuku, pravdu, ktorá vtiahne Lily do víru ďalšej búrky. Ospravedlnenie nestačilo. Vzduch páchol nadchádzajúcim zúfalstvom z blížiaceho sa odhalenia pravdy, ktorá už nemohla byť zatajovaná...

Keď Lily vyšla z nemocničných dverí so svojimi novorodenými dvojičkami, mala pocit, že je v siedmom nebi a v náručí drží stelesnenie radosti. Táto eufória bola však prechodná a rýchlo sa vyparila, keď si všimla, že niečo nie je v poriadku.

Dni plynuli a Lily sa ocitala vo víre neznesiteľných bolestí. Trápili ju neustále bolesti, ktoré jej rozožierali telo, a ostré, prenikavé kŕče v bruchu. Aj tie najjednoduchšie pohyby sa stali pre ňu nadľudským výkonom. Pre svoj kritický stav nemohla svojim novorodencom poskytnúť potrebnú starostlivosť. Uvedomila si, že toto bremeno už nemôže niesť sama, jej manžel o tom musí vedieť.

Keď sa jej manžel Pradeep dozvedel o tom, otriasol ním šok a hlboké sklamanie. Ako sa jej podarilo zatajiť takú dôležitú informáciu? Myslel si, že sa so všetkým zdôverovali jeden druhému? Jej mlčanie zmarilo túto jeho klamnú predstavu. Už sama skutočnosť, že jeho žena sama znášala bolesť a skrývala takú závažnú chorobu, naznačovala, že sa niečo hrozné deje.

Náhle zhoršenie zdravotného stavu svojej manželky Pradeepa šokovalo a bol by radšej, keby sa mu so svojou bolesťou zdôverila skôr. Uvedomiac si kritickú situáciu, okamžite sa vybral do nemocnice. Prišiel práve včas, lebo sa Lilyn stav po jeho príchode rýchlo zhoršoval.

Kým čakala v nemocnici, jej fyzické zaťaženie sa stávalo neznesiteľným a spôsobovalo jej veľkú rozorvanosť.

Až o niekoľko hodín neskôr, keď to jej telo už nezvládalo, lekári pochopili vážnosť situácie. Rýchlo a dôkladne vyšetrili Lily, ale to, čo zistili, bolo šokujúce. Okamžite ju zaradili na akútnu operáciu. Ak by totiž nekonali rýchlo, riskovali by jej život.

Pradeepovi sa v hlave vynárali otázky. Čo spôsobilo, že Lily tak náhle ochorela? Môžu ju lekári touto akútnou operáciou zachrániť? Bude sa môcť Lily úplne zotaviť, aby sa starala o naše dvojičky? Nad bolestivou predstavou, že sa z tohto nedostane, sa nechcel ani zamýšľať.

Akoby to bolo len včera, keď boli celí šťastní a uvoľnení. Len pred tromi týždňami Lily priniesla na svet ich krásne dvojičky. Pôrod bol náročný a vyčerpávajúci, ale akonáhle si zobrala ich krásne deti, Miu a Elijaha, do rúk, uistila Pradeepa, že to všetko stálo za to.

Pokým sa Pradeep prechádzal po nemocničnej chodbe a s napätím čakal na správy z operačnej sály, v duchu si premietal tú vzácnu spomienku. Nedal sa presvedčiť, že tie vzácne chvíle blaženosti zjednotenej rodiny čoskoro zmiznú. Zovrel päste od frustrácie a zúfalstva. Toto nebolo spravodlivé! Život im bol dlžný viac než tento obyčajný záblesk šťastia!

Prvým týždňom ich novej kapitoly života akoby sa prehnalo tornádo. Bolo to obdobie bezsenných nocí. Lily však bola neochvejná, svoju pozornosť venovala výlučne svojim dvojičkám a vonkajší svet mimo ich rodinného kruhu akoby neexistoval. Postupne si začali vytvárať rytmus v rodine v súlade s ich mimoriadnymi potrebami a rutinami.

Rodinnú harmóniu však v treťom týždni ich blaženej púte narušila nevoľnosť, ktorá obkľúčila Lily. Spočiatku ju pripisovala bežnej popôrodnej únave, ale netrvalo dlho a Lily usúdila, že závažnosť jej príznakov presahuje bežné popôrodné ťažkosti.

Zachvátila ju pulzujúca bolesť a neúprosné muky, ktoré boli nad všetky ťažkosti, ktoré prežívala počas pôrodu dvojičiek. Tieto intenzívne telesné ťažkosti jej boli ukazovateľmi, že niečo vážne nie je v poriadku.

Dni plynuli a Lily sa začala zmietať v silných bolestiach brucha, ktoré sprevádzali epizódy vracania. Po tom, čo to povedala manželovi, Pradeep naliehal na ňu, aby okamžite vyhľadala lekár sku pomoc. Lily však bola rozpoltená; mala dve novorodeniatka, o ktoré sa musela starať, a preto nechcela podstúpiť riziko hospitalizácie.

Jej obavy narastali samotnou predstavou o tom, že by jej neprítomnosť mohla ovplyvniť starostlivosť o jej deti. Bez ohľadu na zhoršujúci sa zdravotný stav sa Lily rozhodla vydržať bolesť a dúfala, že je to len fáza po pôrode. Jej nádej však začala hasnúť, keď sa jej stav každým dňom zhoršoval.

Až keď jej ubudli sily a nebola schopná chodiť, vyhovela manželovým prosbám a sľúbila, že vyhľadá lekársku pomoc.

Pradeep okamžite kontaktoval svojich rodičov, ktorí láskavo súhlasili, že sa o novorodencov na niekoľko hodín postarajú. Dúfali, že sa domov vrátia pred večerou, ale v prípade, že by sa zdržali v nemicnici, Lily pre dvojičky odsala dostatok mlieka.

Netušili však, že sa Lily tak skoro nevráti domov...

Len čo prišli Pradeepovi rodičia, Lily s Pradeepom odišli do nemocnice. Lilyn stav sa rapídne zhoršoval, po čele sa jej stekali kropaje potu a zvierala si boľavé brucho. Po každom náraze ich auta na ceste Lily od silnej bolesti vykríkla.

„Pozorne!“, zakričala Lily, keď sa Pradeep ponáhľal do nemocnice. Už to horko-ťažko znášala a cesta autom jej pripadala ako večnosť. Hrboľatá cesta jej kruto pripomínala mučivé ťažkosti, ktoré prežívala. V tej trýznivej chvíli ju zalial studený pot a uvedomila si, že tu nejde o obyčajný zdravotný problém. V otázke mohol byť jej život.

Po príchode do nemocnice sa ponáhľali na pohotovosť a dúfali, že im bude poskytnutá okamžitá pomoc. Ocitli sa však v priestore plnom zhonu a uponáhľaných ľudí. Miestnosť bola plná ľudí rôzneho veku, ktorí mali nespočetné množstvo zranení.

Aj napriek veľkej bolesti, ktorú Lily prežívala, museli v nemocnici čakať, čím sa stupňovalo aj Pradeepove napätie. Jeho netrpezlivosť rástla každým okamihom. „Ako mohli nechať jeho ženu trpieť, a neposkytnúť jej okamžitú pomoc?!“. Pri pohľade na preplnenú miestnosť si uvedomil, že si na pomoc budú musieť počkať hodnú chvíľu.

Lily si opatrne sadla na jediné voľné sedadlo, aby si oddýchla, a jej telo sa chvelo pri každom pohybe, ktorý jej spôsoboval bolesť. Pradeep, ustarostený a s pocitom bezmocnosti, mal zatiaľ na starosti Lilyne prijatie do nemocnice. Recepčná v snahe ako-tak upokojiť ustráchaného manžela poskytla predbežný časový rámec ošetrenia, ktorý sa pohyboval od obyčajnej polhodiny až po desivú predstavu troch či dokonca štyroch hodín.

Lilyne muky už boli neznesiteľné. „Prosím, urob niečo, Pradeep,“ zvolala. Pradeep by dal všetko, aby mohol zmierniť jej ťažkosti, ale realita bola krutá a neúprosná. Mohol ju len pevne držať za ruku a ponúknuť jej len svoju tichú prítomnosť ako znak podpory, ale to by ju nevytrhlo z jej utrpenia...

Po takmer polhodinovom čakaní v neznesiteľných bolestiach, Lily začala slabnúť. Začala strácať vedomie, a kým sa spamätala, zrútila sa na studenú nemocničnú podlahu.

Lily nevedela, čo sa ďalej stalo, ale Pradeep si pamätal každý desivý moment, akoby sa odohral len včera. Bolo to strašné sledovať a vedel, že si tento obraz ťažko dostane z hlavy.

Pradeep sa bezmocne pozeral na to, ako sa Lilyine oči mihotali a vyvrátili nahor, až sa napokon zrútila na zem. Až keď zúfalo zavolal o lekársku pomoc, lekári okamžite pribehli a uvedomili si vážnosť Lilynho stavu.

Rýchlo ju položili na nosidlá a odviezli do voľnej miestnosti na ďalšie vyšetrenie. Vyľakaný a zdrvený, Pradeep sa ponáhľal za tímom lekárov obávajúc sa, že ju zoberú niekde, kde by mu zakázali prístup. Jedna zdravotná sestra však videla, že panikári: „Pane, vašu manželku nikam nevezmeme bez toho, aby sme vás o tom najskôr neinformovali, nebojte sa, urobíme všetko, čo bude v našich silách.“

Hoci sa Pradeep sčasti upokojil, úzkosti sa nezbavil a myšlienky mu zachvátili obavy o manželkino zdravie.

Keď sa prebrala, Lily sa snažila zorientovať v okolí. I keď ju Pradeep v žiadnej chvíli neopustil, ešte v omámenom stave sa opakovane naňho pýtala. „Kde je môj manžel? Kde je Pradeep?“, kričala nervózne. Pradeep sa ju snažil ubezpečiť, že stojí hneď vedľa nej, ale bezúspešne.

Aj po tom, ako prišla k sebe, stále mala veľké bolesti. Lily si nebola vedomá celého sledu udalostí, ako sa sem dostala. Bola len vďačná za to, že sa jej konečne dostane poriadnej lekárskej starostlivosti.

Lekári ju začali vyšetrovať a zopakovali otázky, ktoré predtým položili Pradeepovi. Ich vyšetrovanie prebiehalo ako každé iné, kým nezistili, že Lily pred tromi týždňami porodila. V priebehu niekoľkých sekúnd Pradeep spozoroval, ako sa výraz ich tvárí zmenil. Zbadali, že je situácia závažná, nestrácali viac čas a zariadili sériu testov a zozbierali vzorky Lilynej krvi na ďalšie laboratórne analýzy.

Lily a Pradeep s napätím čakali na výsledky testov a dúfali, že sa niečo o Lilynom stave z nich dozvedia. Lekári sa však vyhýbali akýmkoľvek priamym odpovediam. Na to všetko Pradeep dostal od otca správu v nehodnom čase, jeho rodičia sa nemohli ďalej starať o dvojičky.

Hoci najprv boli ochotní postarať sa o ich dvojičky, no už museli uprednostniť niektoré svoje záväzky na neurčitý čas. Lily a Pradeep sa ocitli v zložitej situácii, lebo s dlhým pobytom v nemocnici nepočítali. Keďže nič nenasvedčovalo tomu, že Lily bude v dohľadnej dobe prepustená, nezostávalo im nič iné, len urobiť ťažké rozhodnutie: Pradeep musel opustiť manželku a starať sa o ich novorodené dvojičky.

Sama v sterilizovanej nemocničnej izbe, Lily sa snažila odvrátiť si pozornosť od neutíchajúcej bolesti televíznymi programami a hrami na mobile, pričom stále s napätím očakávala najnovšie výsledky svojich testov. Túžba po domove a normálnom rodinnom živote s Pradeepom a ich dvojičkami v nej vyvolávala skľúčenosť. Zatiaľ bola stále pripútaná na nemocničné lôžko a vnútro jej zvierala neistota.

V sebe dusila plač, ktorý každou chvíľou narastal. Čo sa to s ňou deje? Prečo jej to ešte nikto nevysvetlil? Práve keď bola na pokraji zúfalstva, do miestnosti vstúpila zdravotná sestra. Prišla jej oznámiť trpkú správu: „Lily, mrzí ma to, ale budeš tu musieť zostať cez noc, aby sme ťa mohli pozorne sledovať.“

To znamenalo, že celú noc nebude so svojimi novorodeniatkami, čo ju znepokojilo. Bola to pre nich neznáma situácia a nevedela, či to Pradeep s deťmi sám zvládne. Čo ak sa dvojičkám niečo stane? Dokáže sa Pradeep postarať nie o jedno, ale o dve deti?! Rozhodla sa mu okamžite zavolať.

Pradeep ju ubezpečil, že on a dvojčatá to zvládajú v pohode. Lily veľmi chcela veriť manželovým slovám, no nemohla sa zbaviť nepokojných myšlienok. Pokúsila sa vstať, ale rýchlo si uvedomila, že fyzicky sama nedokáže odísť domov.

Lily nemala na výber a nerada sa zmierila so svojou situáciou - bude musieť vydržať noc v nemocnici.

Po celú noc ju zo spánku prebúdzali časté návštevy lekárov a neustále pípanie prístrojov, ktoré monitorovali jej životné funkcie.

Nasledujúce ráno sa Lily zobudila a cítila sa trochu pokojnejšie, ale mnoho otázok jej ešte vírilo hlavou. Okrem toho jej chýbal manžel a deti, ktorých prítomnosť ju upokojovala.

Našťastie, Pradeep už bol na ceste do nemocnice s Miou a Elijahom, lebo nemali opatrovateľku. To však vôbec nebolo také zlé. Lily mohla opäť držať v náručí svoje deti a cítila, že sa jej život vracia do svojich starých koľají. Tento krátky okamih šťastia však čoskoro pokazili štyria lekári, ktorí prišli s vážnymi správami.

Výrazy na ich tvárach boli seriózne a Pradeep cítil napätie vo vzduchu, ktoré ovládlo celú miestnosť. „Lily, musíme sa vážne porozprávať,“ začal jeden z lekárov. „Na vašom ultrazvuku sme niečo našli. Ospravedlňujeme sa, ale bližšie informácie Vám nevieme poskytnúť.“ Lily prebehol mráz po chrbte.

So zamračeným čelom a očami plnými strachu sa spýtala: „Čo navrhujete, pán lekár? Existuje nejaké riešenie?“

Aj v takejto ťaživej situácii si lekár zadržal svoj profesionálny postoj a pozrel sa na ultrazvukový obraz. „Je mi to ľúto,“ každé ďalšie slovo sa mu ťažšie dostávalo z úst, „akútny chirurgický zákrok je naše jediné východisko.“

„Operácia?!“ neveriacky vykríkol Pradeep. „Prečo operácia?!“

Navŕšila sa rozhodujúca chvíľa. Lekár jemne stisol Lilynu ruku, aby jej dal najavo, že čas beží. „Lily, rýchlo potrebujeme Vaše povolenie na operáciu. Súhlasíte?“

V hlave jej krúžili myšlienky a sama nenachádzala slov. Zdalo sa jej, že sa celá miestnosť točí s ňou a všetko sa odvíja závratnou rýchlosťou. „Čo mám robiť?“ zašepkala a hľadala odpoveď v Pradeepovom pohľade, ktorý sa rovnako ako ona ocitol na okraji slov.

Srdce jej bilo až v hrdle. Lekár na ňu doliehal, aby sa rýchlo rozhodla. Nevedela ani prečo potrebuje operáciu a pred ňou stálo závažné rozhodnutie. Lekársky tím však pevne trval na operácii a zdalo sa, že bez súhlasu neodíde.

Lily nakoniec súhlasila a verila, sú to už skúsení lekárski odborníci, ale predsa len mala pochybnosti. Mala pocit, že skutočné dôvody operácie pred ňou a jej rodinou chceli utajiť. Žila v nevedomosti o svojom stave a jeho závažnosti, čo ju začalo znervózňovať.

No nemala čas na rozmýšľanie. Len čo podpísala súhlas, lekári bežali pripraviť operačnú sálu. Mihla okom a už boli späť a začali Lily pripravovať na operáciu. Pradeep musel počkať vonku.

Stačili si dať rýchly bozk na rozlúčku s nádejou, že sa nelúčia navždy...

Lily celou cestou do operačnej sály stŕpala. Neodkladná situácia ich hnala nemocničnými chodbami. Všetci sa postavili bokom, aby im uvoľnili cestu.

Ale kde vlastne nastál problém? Prečo jej to nikto ešte nepovedal? Vtedy začala pochybovať o svojom rozhodnutí. Mala by sa vrátiť? Už otvárala ústa, aby zakričala na sestričku, ale vtedy anestézia zabrala a ona zaspala.

Pradeep ostal v čakárni ponechaný sám na seba s dvomi plačúcimi deťmi v nádeji, že sa jeho manželka bezpečne vráti.

V náručí drží svoje dvojičky a celá situácia sa mu zdá byť neskutočnou. Akoby sa ocitol vo sne, v grotesknej pantomíme ich každodenného života. Stále mal na perách Lilyn nežný bozk, ktorý si podali len pred niekoľkými okamihmi. Teraz sa nachádza niekde za týmito sterilizovanými stenami, svoj život zdôveruje chirurgickému nožu, kým jej pocit z neznámeho zviera vnútro.

Snažil sa svoje deti upokojiť, ale z ich tvárí čítal nepokoj, ktorý pociťoval vo svojom vnútri. Veď predsa nevedel, čo deje s jeho manželkou, ako by sa aj mohol upokojiť? „Čo ak sa niečo vymkne spod kontroly? Čo ak lekári niekde pochybili alebo jej nedokážu pomôcť?“, bzučalo mu v hlave.

Počas prvej hodiny od začiatku operácie Pradeep prežíval peklo. Nemohol všetku svoju pozornosť venovať svojim dvojičkám, ktoré nie a nie utíšiť, lebo v mysli bol so svojou manželkou. Vďakabohu, že jeho matka mohla prísť za ním do nemocnice, lebo veľmi potreboval pomoc.

Dvojičky akoby intuitívne vycítili, že je maminkin život v ohrození, a ťažko znášali jej neprítomnosť. Pradeep sa veľmi snažil, ale nemohol si s nimi dať rady. Fľašku s mliekom nechceli ani vidieť, ani Pradeepove grimasy nezabrali.

„Ach, konečne!“, vdýchol si Pradeep, keď uvidel svoju matku. Ihneď jej podal dvojičky a začal sa nervózne prechádzať po čakárni. Po tvári sa mu stekali kropaje, lebo sa mu v hlave vrteli všetky najhoršie možné scenáre.

Prežije Lily operáciu? Ako by mal sám vychovávať ich dvojičky, ak príde do toho najhoršieho? Nevedel sa upokojiť.

Aby si odpútal pozornosť, pomáhal matke s dvojičkami. Jedno bábätko v jeho náručí, druhé v matkinom lone a spolu ich dokázali upokojiť.

Čakáreň, ktorá sa prekvapivo vyprázdnila, im poskytla dočasné útočisko. Mali šťastie alebo má za to plač bábät? Pradeep sa mierne trhol zo svojich myšlienok, keď videl, že sa k ním blíži lekár.

Uprene sa pozeral na lekára a v očiach sa mu zračila tichá otázka. Skleslý výraz na lekárovej tvári mu však v srdci vyvolal pocit hrôzy. „Pradeep,“ oslovil ho lekár a sťažka si vydýchol, „operácia sa ukazuje byť časovo náročnejšia, než sa pôvodne predpokladalo. Vašu manželku sa nám podarilo stabilizovať, ale vyskytli sa komplikácie.“

Pokračoval ďalej akoby sa priprával vyriecť rozsudok: „Vedeli sme, čo táto operácia obnáša, ale robíme všetko, čo je v našich silách, aby sme Vám manželku vrátili zdravú.“ Pradeep vypliešťal oči na lekára a neveril vlastným ušiam. Je toto reálne? Nenachádzal už slová. Lekár sa rozprával s nimi ako pri bežnom stretnutí na ulici, čo sa totálne prelo s celou situáciou. Ale čo mohol robiť? Bezmocný musel trpko znášať tieto večné chvíle. Mlčky pokýval hlavou a posadil sa. Toto bude trvať ako večnosť...

Napokon sa lekár zase objavil. Tvár mal jasnejšiu, hoci nie celkom nadšenú. Bez ohľadu na to, Pradeep cítil, že jeho manželka bude v poriadku. Potvrdil mu to aj sám lekár, keď povedal, že Lily je po operácii a na ceste k uzdraveniu. Keď sa však spýtal, či ju môže navštíviť, dostal nečakanú odpoveď.

„Obávam sa, že v tejto chvíli nie je možné, aby ste ju videli. Najlepšie by bolo, keby ste sa vrátili domov a prišli buď zajtra, alebo možno pozajtra. Vaša manželka potrebuje čas na zotavenie,“ vysvetľoval lekár Pradeepovi, ktorý ostal bez seba.

Nedočkavo čakal po celé hodiny, aby mohol byť tam pre svoju manželku, keď bude mať po operácii, a teraz toto?

Tentoraz Pradeep nebol ochotný ustúpiť. „Pri všetkej úcte, pán lekár, ale ja musím vidieť svoju manželku. Nechápem, prečo to nedovoľujete. Poznám svoju manželku a som presvedčený, že nevidieť ma po takej vyčerpávajúcej operácii by ju len viac trápilo,“ tvrdil. Lekár však trval na svojom.

Ani Pradeep, ani jeho matka sa v živote nestretli s takou tvrdohlavosťou. Akoby znova a znova strácal svoju manželku. Svoj hnev si vylial na lekára, čo celú situáciu len zhoršilo, lebo takéto správanie bolo v nemocnici neprípustné.

Lekár privolal ochranku, aby Pradeepa vyviedla von. Pradeep sa však dal na útek a svoju matku s deťmi nechal v čakárni. V tej chvíli mu prvoradá bola jeho manželka a utajované informácie o jej stave.

Rútil sa nemocničnými chodbami neúnavne hľadajúc svoju manželku. Spočiatku sa tváril, že je všetko v poriadku, ale ochranka mu bola za pätami, preto sa musel ponáhľať. Nevedel, kam smeruje, ale vedel, že nemôže odtiaľ odísť bez toho, aby sa na svoju manželku ani nepozrel.

Stal sa nejaký omyl? Ležala jeho manželka v kóme? Prečo mu zakázali ju navštíviť? Pýtal sa sám seba kým sa nemocnica ozývala jeho volaním po manželke.

Zrazu začul slabučkú odpoveď: „Pradeep?“ Bola to krehká a ledva počuteľná odpoveď na jeho volanie, ale rozpoznal jej hlas.

Začal ešte hlasnejšie kričať, aby ľahšie vystopoval, odkiaľ zvuk prichádza. Bolo to ako hľadanie ihly v kope sena, ale podarilo sa mu to. Bol jej už tak blízko, že cítil jej prítomnosť. Srdce mu búšilo nedočkavosťou po opätovnom stretnutí sa so svojou manželkou.

Keď pristúpil k izbe, nakukol cez malé okno na dverách a zbadal tam svoju manželku. Vyzerala rozospato, ale inak celkom v pohode. Práve, keď sa chystal vstúpiť do izby, ochrankár ho chytil a zvalil na zem. „Je čas odísť, pane. Okamžite musíte opustiť priestory tejto budovy,“ prikázal mu.

Cítil sa porazený, ale už ďalej neodporoval. Videl svoju manželku plnú života a taký obraz si uchoval v pamäti. Rozhodol sa vrátiť sa domov k svojim deťom a prísť do nemocnice hneď nasledovného dňa.

Matka ho čakala pri vchode do nemocnice. Na ceste domov vládlo hlboké ticho, ktoré odrážalo ťažké bremeno, ktoré niesli vo svojich srdciach.

Až keď deti zaspali si Pradeep konečne našiel chvíľu na oddych. Jeho matka neprehovorila ani slova počas celej cesty, ale vedel jej prečítať myšlienky. Ona by nikdy neodpustila svojmu manželovi, keby ju nechal samú v nemocnici.

Jeho mama ho považovala za zbabelca, ale čo mohol iné urobiť, keď mu za hlavou trčali ochrankári a čakali, kým si nezbalí veci a neodíde? Vtedy mu niečo napadlo. Mohol by sa vkradnúť do nemocnice, keď sa začne nočná zmena. Tí zamestnanci by ho nespoznali.

Jeho deti by však museli zostať doma. Pradeep si povzdychol a uvedomil si, že musí matku požiadať o ďalšiu láskavosť bez ohľadu na to, čo si o tom bude myslieť. Vedel, že mu tento deň bude stále pripomínať, ale nemal inú možnosť.

A tak Pradeep poprosil matku, aby postrážila deti ešte jednu noc. Spočiatku odmietala, ale nakoniec súhlasila. „Teraz a nikdy viac!“ pohrozila mu. Pradeep vedel, že to myslí vážne, nikdy sa veľmi nenachádzala v role babičky. No tentoraz chápala, že mu je toto jediná možnosť ako sa dostať k svojej manželke.

Pradeep čakal doma kým hodiny nedobili dvanásť, dúfajúc, že ho v nemocnici nikto nespozná. Modlil sa, aby sa vymenili aj strážcovia, inak by celý plán zrútil ako domček z karát. Zhlboka sa nadýchol vediac, že je najvyšší čas konať.

Keď odbila polnoc, Pradeep sa vybral späť do nemocnice. Na pohotovosti bolo rušno ako v úli, presne ako očakával. Pretiahol sa cez dav a hladko splynul s okolím. Snažil sa zachovať neutrálny výraz na tvári a vyhýbal sa očným kontaktom, aby zostal nepovšimnutý.

Pred očami mal len manželkinu izbu, do ktorej cestu vedel naspamäť aj o polnoci.   

Všetko prebiehalo prekvapivo hladko. Na momenty sa mu to zdalo podozrivé. Nikto sa ho na nič nepýtal, nestretol sa s žiadnymi podozrievavými pohľadmi. Ochrankári ho ešte nezastavili, ale neustále sa mal na pozore.

Už stál na prahu Lilynej izby, keď ho zaplavil pocit úľavy, že sa už blíži koniec jeho tajnej misii. Pri pohľade na izbu, kde naposledy videl Lily, takmer zamrzol. Izba bola prázdna, ona bola preč. Pradeep začal v sebe nadávať. Teraz sa postavovala otázka: Čo ďalej? Napriek všetkému zostal neoblomný a trval na tom, čo si zaumienil.

O niekoľko hodín neskôr Pradeepa zo sna zobudil hlasný zvuk. Do izby vošla sestrička, ktorá od strachu až zmeravela. Keď sa pozrel na hodinky, zistil, že je päť hodín ráno. „Pane, nemali by ste tu byť,“ upozornila ho sestrička. Pradeep ju prosil, aby mu dovolila zostať.

Rozpovedal jej všetko o ich prípade, až jej nakoniec obmäkčil srdce a dovolila mu zostať. Porušila tým nemocničný protokol, ale nemala srdca ho odmietnuť. Pradeep jej z hĺbky duše ďakoval a sľúbil, že na toto jej gesto nikdy nezabudne.

Znovu sa posadil vedľa svojej manželky a nespúšťal z nej zrak. Nepamätal si kedy naposledy vyzerala tak pokojne. Starať sa o novorodeniatka bolo pre ňu náročné, preto jej tento ničím nerušený spánok prišiel vhod. Pevne dúfal, že sa po niekoľko hodinovom spánku zobudí s výrazom sviežosti a zdravia na tvári.

O tri hodiny neskôr prišli do Lilynej izby lekári. Hoci lekára zaskočilo, že tam našiel Pradeepa, nebol úplne prekvapený. Na základe ich predchádzajúceho rozhovoru videl, ako veľmi miluje svoju manželku. Preto dovolil Pradeepovi zostať.

Lekár nežne zobudil Lily, aby jej oznámil výsledky testov a prediskutoval s ňou operačný zákrok. Oči jej zasvietili radosťou, keď uvidela Pradeepa po svojom boku. Hoci ešte slabučká, ale predsa mu mohla stlačiť ruku a jemne sa usmiať. Ešte bola ďaleko od vyzdravenia.

„Bola to poriadna jazda, že Lily?“ pousmial sa lekárr a vrhol pohľad na Pradeepa. Pradeepovi však vôbec nebolo do smiechu.Lekár si odkašľal a pokračoval: „Dobre, poďme k veci...“

Operácia sa nezaobišla bez prekážok. Ak budete pociťovať miernu bolesť, to je preto, že Vám počas zákroku dvakrát prestalo biť srdce, takže sme museli použiť defibrilátor.

„Prosím?!“, vykríkol Pradeep šokovaný týmito správami, ktoré mu zamlčali. Lekár ďalej vysvetľoval: „Vaše dlhodobé ochorenie a neustálu vyčerpanosť zapríčinil dosť veľký nádor na vaječníkoch,“ zastavil sa na chvíľku a pozrel sa na Lily, „bohužiaľ, aby sme Vám zachránili život, vaječníky sme museli odstrániť.“

Lily sa do očí tlačili slzy. Bez vaječníkov viac nebude môcť otehotnieť. Bola nesmierne vďačná za ich dve zdravé deti, ale predsa ju bodlo pri srdci pri počutí týchto správ. „Toto bolo jediné východisko. Bez tohto zákroku by ste tu neboli teraz s nami, živá a na ceste k uzdraveniu.“ Lily kývla hlavou na znak toho, že rozumie, prečo takto radikálne museli postupovať.

Bola toto tvrdá skúška pre Lily a Pradeepa. Hoci teraz zdravá, cesta k zotaveniu nebola vôbec ľahká. Nemohla sa vyrovnať so skutočnosťou, že jej museli odstrániť vaječníky. Aj jej telo sa muselo prispôsobiť týmto zmenám. Čas však vyliečil rany.

Pradeep a Lily pokračovali ďalej so svojím, teraz už zdravým a naplneným životom. Už vedeli, že to, že sa Lily dostala cez také traumatické udalosti, bolo ozajstným požehnaním. Žili život plnými pľúcami, s láskou vychovávali svoje deti a venovali im všetok svoj čas.

Pomoc lekárv, za ktorú im boli veľmi vďační, ich inšpirovala v podporovaní lokálnej nemocnice, ktorá zachránila Lily život. Organizovali finančné zbierky a spoločenské podujatia na zabezpečenie vybavenia a základných prostriedkov pre nemocničný personál. Neúnavne pracovali a snažili sa o to, aby sa aj ostatným dostalo takej zdravotnej starostlivosti ako Lily.